"Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo."
Ach, taký potenciál. A tak strašne nevyužitý. To človeka zamrzí. Mňa to zamrzelo, a to hlavne preto, že od chvíle keď som si na stránke Ikaru prečítala, že by táto kniha mala vyjsť, celkom ma zaujal jej obsah a bola som zvedavá. Téma je zaujímavá a kniha sama o sebe je prirovnávaná ku knihe Príbeh služobníčky od Margaret Atwood. Dobre, uznávam. Toto s čistým svedomím neviem ani potvrdiť ani vyvrátiť, keďže túto knihu som nečítala (ani sa nechystám, a ani seriál ma neoslovil natoľko aby som si ho pozrela... smola).
Nápad umlčať ženské pokolenie by zrejme do praxe radi uviedli mnohí muži (a priznajme si to, aj niektoré z nás žien). Dalcherová na to teda nešla zle, ale ten príbeh, tak ako ho podala ona proste nefunguje. Príliš jednoducho sa ženy podvolili elektrickým náramkom, ktoré ich obmedzovali v reči. Príliš jednoducho sa nechali odvážať do "pracovných táborov" pre lesbičky a gayov. Príliš jednoducho sa podvolili. To ako vôbec došlo k tomu, že ženám bola obmedzená akákoľvek možnosť prejavu, bolo v knihe popísané len útržkovito. Príbeh sa točil viac-menej len okolo hlavnej hrdinky a niektorých členov jej rodiny. Ostatné postavy boli skôr náhodné, pasujúce do "vzorca".
Paradoxne asi najzaujímavejšou postavou sa mi zdal jej syn. Je to prototyp sfanatizovaného syna, ktorý sa vidí v myšlienkach, ktoré im doktrínami vkladá do hláv "šibnutý" pastor, a neskôr bojuje sám zo sebou. Vnútorný boj o to, či je správne to čo cíti, alebo to ako by sa mal podľa všeobecnej mienky stávať, popisuje v mnohom vnútorné boje každého z nás. Ten jeho však vyústil v následky, ktoré mu "otvorili oči". Na jeho postave je asi najviac vidieť vývin. Hlavná hrdinka, Jean, je popravde dosť nesympatická. A jej motivácie sú v mnohom často nedôveryhodné (ani to, že sa jej v živote z čista-jasna objavil taliansky fešák Lorenzo, čitateľ nezhltne - sorry horúca love story sa nekoná). Dokonca ani odboj nebol uveriteľný, hoci to chvíľu pripomínalo "podzemnú železnicu", ktorou boli zachraňovaní otroci počas americkej vojny o nezávislosť.
No nič, dej príliš neodsýpal, na to, že mali ženy "obmedzené možnosti použitia slovnej zásoby" Jean rozprávala celkom dosť a celkom často (aj napriek tomu, že je bola udelená výnimka). Potom prišlo posledných 20 strán a zrazu tu bolo akcie toľko, že jeden nevedel na čo sa sústrediť skôr. I keď uznávam spôsob akým sa rozhodli situáciu vyriešiť bol zaujímavý. Predvídateľný, ale napriek tomu zaujímavý.
ma však nepresvedčí, že ak by niekto prišiel s podobným námetom na umlčanie žien v dnešnej dobe, došlo by k tomu pokojne a v tichosti, tak ako to bolo popísané v tejto knihe. Nás je väčšinou ťažké umlčať (a myslím, že to vedia aj muži aj ženy), takže po dobrom by to asi nešlo. A ďalšia vec je, že sa to týkalo len niekoľkých amerických štátov, takže ani nečlo o nejakú celosvetovú akciu. A dosť pochybujem, že by ani jedna z okolitých krajín nezareagovala na takéto niečo. Že by to len tak nechali plávať. Aj vo svetle toho, o čo tomu hlavnému hajzlíkovi nakoniec išlo. Jednoducho som tomu príbehu neverila a proti očakávaniu je to teda dosť veľké sklamanie.
Petra
O knihe:
Autor: Christina Dalcher
Názov: Vox
Originálny názov: Vox
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 336
Knihu si môžete kúpiť tu: Vox
O autorovi: Christina Dalcher
Commentaires